AKO SME ZDOLÁVALI VEĽKÝ CHOČ ALEBO ZASE RAZ JEDNA KRÁSNA TÚRA…
Aj keď na úvod treba povedať, že všetky túry sú pekné a niečím výnimočné. No a tá naša, 20.júna 2026, splnila všetky očakávania. Ba mali sme aj bonus – búrky, avizované SHMÚ pre celé Slovensko, Veľký Choč našťastie obišli.
Tak ráno, krátko po šiestej hodine odchádzame z Hnúšte v počte 37 odhodlaných turistov. Míňame Brezno, prekľučkujeme sa Čertovicou a na začiatku Liptovského Hrádku absolvujeme zvyčajnú krátku prestávku na čerpacej stanici. A ide sa ďalej. O deviatej vystupujeme z autobusu v Jasenovej, dostaneme potrebné pokyny k dnešnému turistickému značeniu a k hodine odchodu a vyrážame po červenej smer Drapáč, kde by sme si po približne dvoch hodinách mali urobiť prvú väčšiu prestávku.
Ako to už býva, niektorí to stihli do hodiny a pol, iným bolo treba viac ako dve hodiny, ale nie sme predsa na pretekoch a všetc
i máme nejaké to svoje tempo. Vychádzame z Jasenovej, križujeme hlavnú cestu a cez lúky, na ktorých už začíname pociťovať stúpajúcu teplotu, sa dostávame do príjemného chladu lesného chodníka. Onedlho míňame smerovník Zábralie a začína sa väčšie stúpanie. Tabuľka na strome s výstrahou pred medveďmi už nikoho veľmi nevzrušuje, lebo povedzme si úprimne, kde už na Slovensku medvede nie sú ? Teplota stále stúpa, pribúda potu a už je tu Drapáč so svojimi 1147 metrami nadmorskej výšky. Osviežujeme sa, každý po svojom, a utešujeme sa, že do cieľa nám treba prekonať už ” len” 461 výškových metrov v časovom intervale dvoch hodín.
Niektorí, prehodnotiac svoje fyzické 
možnosti, volia návrat cez Strednú Poľanu po zelenej značke a odtiaľ po modrej do Valašskej Dubovej, kde nás o štvrtej vyzdvihne autobus. Ostatní šliapeme striedavo horou, lúkami, po mäkkých aj skalistých chodníkoch, obkolesení smrekmi a borovicami a snažíme sa absorbovať čo najviac zdravého vysokohorského vzduchu. Po nie dlhom úseku s reťazami počuť hlasy a je jasné, že prichádzame do cieľa. Veľký Choč nás víta ” otvorenou” kamennou bránou a ponúka panorámu, aká sa hneď tak niekde nevidí.
Rozhľady do všetkých svetových strán a všade samé hory.
Pod nimi sem tam nejaká dedinka, mesto a neprehliadnuteľná Liptovská Mara. Znalci slovenských vrchov identifikujú jednotlivé končiare, tí menej znalí sa radi nechávame poučiť, ale všetci sa kocháme a vyžívame v týchto neskutočne krásnych výhľadoch znásobených pekným počasím a výbornou viditeľnosťou.
Poobedujeme, poniektorí ošetria boľavé nohy, chvíľu pooddychujeme.
Keď sme už ako tak všetci, urobíme pár pamätných spoločných fotiek a postupne začíname zostupovať po zelenej na Strednú Poľanu. 
Strmý kamenistý 
chodník popretkávaný koreňmi stromov si vyžaduje všetku našu pozornosť a na obdivovanie prírody musíme zastať, aby nedošlo k úrazu. Šťastlivo zídeme na Strednú Poľanu, tam zase kratšia prestávka a po modrej sa vyberáme smer Valašská Dubová. Smerovník sľubuje hodinu desať. Uvidíme! Schádzame väčšinou úžľabinou, kde vidno stopy po silnom lejaku či búrke. Sem tam ešte mokré skaly nabádajú k väčšej opatrnosti. Prichádzame aj ku dvom studničkám, ktoré sú nenápadne zakomponované do pekných altánkov so sedením. Prechádzame aj popod skalnaté útesy, od ktorých sa valí skalopád pútajúci našu pozornosť. Tieto prírodné scenérie nadchýnajú hádam každého. Bližšie k dedine sú osadené aj tri náučné tabule, na ktorých sa môžeme dočítať o tom, čo sme nezbadali cestou alebo nestihli vidieť.
Prichádzame do Valašskej Dubovej, ktorá prekvapí svojou čistotou, upravenosťou a výstavbou. Na námestí pekná fontána, zaujímavé informačné stredisko, povyše hostinec, poniže veľká reštaurácia s pizzeriou, medzitým majestátny kostol, no čo viac by človek mohol chcieť. Napriek menšiemu počtu obyvateľov, 790, táto dedinka zahanbí svojou vybavenosťou aj oveľa väčšie dediny.
Darmo, cestovný ruch robí svoje.
Osviežení, nasýtení, príjemne unavení nastupujeme o 16.00 do autobusu a v pokračujúcej dobrej nálade odchádzame smer Hnúšťa. Sme spokojní, vyšlo nám všetko, na nikoho sme nemuseli čakať, nikto sa nezranil, každý dosiahol svoj cieľ a to je hlavné. Zase bude dlho na čo spomínať.
Veľký Choč, vďaka!
Libuška Sihelská, KST Hnúšťa
