BARANEC, BARANEC, VEĎ TY NEMÁŠ KONIEC…
Tak sme sa predsa len dočkali. Dvakrát zrušený výstup na tretí najvyšší vrch v Západných Tatrách sa nakoniec podarilo zrealizovať, aj keď sa na poslednú chvíľu zmenil dátum, šli sme o deň skôr.
Ale bolo to len v náš prospech, lebo počasie, v týchto dňoch premenlivé a nevypočítateľné, vydržalo v pohode až do poslednej minúty.
Odchádzali sme z Hnúšte ráno o piatej, tentokrát bez meškania a o ôsmej sme už začínali našu dlho očakávanú túru z parkoviska v Žiarskej doline, ústí.
Bolo nás rovných štyridsať vysokohorských zážitkov chtivých turistov.
Šiesti si vybrali kratšiu túru, po modrej značke do Žiarskeho sedla a späť, ostatní sme začali po žltej značke naše niekoľkohodinové stúpanie na Baranec. Pre niektorých to bola už repríza, ale mnohí z nás netušili, čo nás čaká. A čakalo nás toho teda dosť. Aj veľa potu pri namáhavom výstupe, ale aj veľa pocitov zadosťučinenia, že sme to zvládli, no a o krásnych výhľadoch ani nevraviac.
Prvá zastávka bola na Holom vrchu, tam sa pýtalo malé občerstvenie a prvé fotky a išlo sa ďalej. Začínala kosodrevina, lemujúca kamenistý chodník z oboch strán, ktorá nás sprevádzala najbližšiu hodinu a pol, tých rýchlejších pravdaže aj menej.
Predpoludním sme dosiahli náš cieľ – Baranec v celej svojej sile a kráse. A síl 
mal neúrekom vďaka mohutnému vetru, až vetrisku, ktorým akoby sa chcel zbaviť turistov, čo ho vyrušujú v jeho večnom pokoji. Chvíľu sme posedeli, pokochali sa pohľadmi na susediace Vysoké Tatry, na hrebeň Otrhancov, na vrch Plačlivé, či na Ostrý Roháč, a to som spomenula len tie najbližšie. Deň sa prevalil do druhej polovice a nás čakalo ďalšie prekvapenie. Po dosiahnutí vrcholu sme si vydýchli, mysliac si, že už pôjdeme len nadol . Ale to bol omyl prvovýstupcov na Baranec. Najprv nás prekvapil zostup po nebezpečných skalách a suti a potom zase niekoľko výstupov a zostupov po kamennom hrebeni, skoro ako na hojdačke. A vietor z Baranca sa ťahal s nami, neutíchajúc, až si to odniesla jedna šiltovka, ktorá skončila v hlbinách najbližšej doliny.
Ale Žiarske sedlo už bolo na dosah. Tam bola krátka prestávka, hlavne na ukľudnenie najviac zaťažených častí tela, čiže nôh. Niekoľko našich turistov prekypujúcich energiou a silami , teda presne traja, vybehlo na Plačlivô, ale kvôli víchrici sa čo najskôr aj vrátili. Zostupovali sme ďalej po typicky tatranskom chodníku až do zastávky Pod Homôľkou, odkiaľ našu túru pretínal niekoľkokrát najprv menší, neskôr aj väčší bystrý tatranský potok.
Naše putovanie prerušila prestávka na Žiarskej chate, kde si myslím, každý prišiel na svoje, čo sa týka 
občerstvenia. Pohrdnúc kolobežkami, ktoré by skrátili našu záverečnú vyše hodinovú etapu, v kľudnom tempe sme si vychutnávali posledné chvíle tejto úžasnej túry. Šli sme prevažne po asfaltke, sem tam bola skratka cez les, ale vôbec nám to po tých prískokoch a preskokoch na turistickom chodníku zo Žiarskeho sedla až po chatu nevadilo. Na parkovisku v Žiarskej doline, ústí, nás už čakala skupinka turistov, ktorí sa rozhodli pre kratšiu túru a skupina našich najmladších turistov, ktorým patrí náš obdiv a chvála, že tak bravúrne zvládli výstup na Baranec a späť po tej istej trase. S nimi sa turistická základňa v Hnúšti budúcnosti báť nemusí.
O pol šiestej v plnom počte, bez úrazov a v dohodnutom termíne / ďakujem / sme nasadli do autobusu, opustili úchvatné západotatranské prostredie a pohrúžili sme sa do spomienok na dnešnú krásnu túru, na ktorú sa oplatilo tak dlho čakať.
Libuška Sihelská, KST Hnúšťa
