KRAKOVA HOĽA NAOZAJ STÁLA ZA TO…
18.júl 2026. Nevábne predpovede počasia, ktoré ešte umocnili nočné búrky a lejaky, neodradili päťdesiatku na všetko odhodlaných turistov z KST Hnúšťa a niekoľkých ďalších miest od úmyslu zdolať dnes Krakovu hoľu.
Okolo pol deviatej vystupujeme z autobusu v rekreačnom stredisku Jasná – Lúčky. Po privítaní našou vedúcou túry sa rýchlo zorganizujeme na spoločné foto a vyrážame, trochu chaoticky kvôli chýbajúcemu úvodnému smerovníku, napokon po zelenej smerom Pod Krčahovom.
Chodník nás vedie džungľou vysokých tráv, kvetov, kríkov ( zbohom ostražitosť pred kliešťami ), stúpame chvíľkami po blate, vode, mokrých skalách, ale nič z toho zatiaľ nestriaslo našim odhodlaním vystúpiť na cieľ našej dnešnej túry. Míňame smerovník Pod Krčahovom a po červenej prichádzame do sedla Javorie, kde si doprajeme malé zastavenie. Výhľady na celý hrebeň Nízkych Tatier nám dodávajú elán a tak posilnení na duchu i tele stúpame ďalej po žltej, na poľanu Kosienky.
Malo by nám to trvať 25 minút, ale ako zvyčajne, krok máme každý iný.
Niekto stúpa priamo do cieľa, iný sa rozplýva nad všadeprítomnými výhľadmi, a ďalší neodolá krásnej, rozmanitej kvetene lemujúcej chodníky. A už je tu poľana Kosienky, odkiaľ pôjdeme už len po modrej. Výšku sme nabrali riadnu, 1647 metrov, čaká nás však ešte 105 výškových metrov. Teplo sa strieda s chladným vetríkom, celkom príjemným.
Teší nás, že predpovede búrok a prehánok zatiaľ nevyšli.
Mraky sa síce preháňajú od kopca ku kopcu, hneď sú nad nami a o chvíľu už nad hrebeňom, ale všetci dúfame, že ako búrkové mračná skončia niekde inde. Prichádzame k smerovníku Pod Krakovou hoľou, odtiaľ je to už len na skok na vrchol. A tam sa pred nami objaví malá náhorná plošinka, odkiaľ vďaka kruhovému rozhľadu môžeme obdivovať nielen vrcholy Nízkych Tatier, ale aj iných slovenských pohorí. Modrá obloha miestami prerušovaná sivobielymi oblakmi, pod ňou vyššie i nižšie kopce vo všetkých odtieňoch zelenej, sivé kamenisté končiare, no, turistova duša musí byť blažená.
Za tento rozhľad stáli tie propotené tričká aj ubolené nohy.
Mierne vyfúkaní, šiltovky v bezpečí batohov, čo to pojeme a povzbudení pocitom, že sme to “dali” , vraciame sa k smerovníku Pod Krakovou hoľou. Odtiaľ po žltej začína zostup na sedlo Machnaté. Celkom strmé klesanie vyžaduje veľkú opatrnosť, kde tu postojíme a snažíme sa vryť do pamäti tie nádherné obrazy.
Pozrúc za seba vidíme Krakovu hoľu v celej svojej výške, pokrytú zeleným kosodrevinovým porastom aj s odkrytými skalami pod vrcholom. V sedle Machnaté nám smerovník káže ísť po modrej na konečnú dnešnej túry – k Demänovskej jaskyni slobody. Netušíme, že nás čaká niečo vyše hodiny zostupovania serpentínami po strmých holiach i lesom, riadna skúška nielen kolien, ale aj nervov. Mierne zakolísanie a skrátili by sme si cestu nielen dolu, ale aj do nenávratna. Tú trochu adrenalínu vyvážili pohľady na hrebeň Nízkych Tatier, zase trochu iné ako z Krakovej hole.
A keďže všetko koniec máva, aj my končíme našu túru na parkovisku pri Demänovskej jaskyni slobody a čas ostávajúci do odchodu autobusu využívame na občerstvenie v neďalekej reštaurácii. Môžeme pochváliť nielen chutné jedlo, ale aj rýchlu obsluhu a príjemné prostredie. O pol piatej, keď sme už zase všetci spolu, nasadáme do autobusu unikajúc pred prvými kvapkami dažďa, ktoré sa nám celý deň vyhýbali. Či z nich bude búrka alebo len malá prehánka je nám v tej chvíli už úplne jedno. V pohodlí autobusu odchádzame spokojní pripisujúc si do pomyselného zápisníčka ďalšiu krásnu, vydarenú túru.
Libuška Sihelská, KST Hnúšťa
