MAGINHRAD A 38 STUPŇOV V TIENI

Tretia augustová sobota začínala ideálnym počasím. Modré nebo bez oblakov a príjemná teplota naznačovali krásny deň.

Na stanici v Rimavskom Brezove sa nás stretlo 14 turistov, ktorí sme sa rozhodli venovať tento deň turistike, namiesto kúpania sa, či inej letnej činnosti.

Vyrazili sme popri trati po žltej do mierneho kopca a o chvíľu sme už kráčali horou smerom k brezovskej šťavici. Míňali sme potok Žernovec stekajúci okolo šťavice z vrchov. V tomto suchom počasí bol napodiv dobre zásobený vodou. Pri šťavici sa k nám pridal pätnásty turista, ktorý sa tam zrazu objavil, ale na jeho nečakané príchody a odchody sme si už zvykli. Stúpali sme v príjemnom chládku stromov až na lúku na Zahradách, odtiaľ striedavo horou a lúkami až na Klinové. Cestou z Klinového na Boľfovo nás prekvapil zaujímavý prírodný úkaz – biele semená facélie vratičolistej pripomínajúce veľké snehové vločky, ktoré zrejme vietor navial do koľají na ceste a ktoré vytvárali dojem snehových závejov.

Na Boľfove, pri majestátnom buku slúžiacom aj ako smerovník, sme pooddychovali, pitný režim poctivo dodržali a vyrazili ďalej. S pribúdajúcimi kilometrami pribúdali aj úseky, kde nás už neochránil tieň stromov a veru pribúdali aj stupne na teplomery. Prechádzali sme okolo kríkov obsypaných nádhernými černicami, ktoré sa veľkosťou vyrovnali aj tým záhradným.

Priam nás vyzývali zastaviť sa a naoberať si z nich.

Ale to nebolo v tento deň našim cieľom. Tým bol Maginhrad a k nemu nám bolo treba ešte nejaký ten kilometer prejsť. Putovali sme lúkami plnými liečivých bylín, poliami, ktoré už zívali prázdnotou a slnko začínalo byť nemilosrdné. Na zastávke autobusu na Samote pred Hornými Zahoranmi sme si dali ďalšiu prestávku a rozhodli sme sa pokračovať v túre skratkou. Namiesto asfaltkou do Horných Zahorian sme šli poľnou cestou, ktorá obchádzala dedinu. V diaľke sa už črtala hora ukrývajúca Maginhrad a vidina skorého dosiahnutia nášho cieľa nám dodávala sily. A tie nám veru boli treba. Nie na zdolanie vrcholov alebo ťažkého terénu, ale na zvládnutie neustále stúpajúcej teploty. To krásne slnečné počasie, ktoré sme si ráno tak pochvaľovali, už nebolo v našich očiach také krásne. Horúčava sa stávala priam neznesiteľnou. A hora s Maginhradom akoby sa od nás vzdaľovala a nie približovala. Ale nakoniec sme dosiahli svoj cieľ a Maginhrad nás privítal v celej svojej nádhere.

Opekačku sme žiaľ museli oželieť, ale nič sa nedá robiť, bezpečnosť nadovšetko.

Z Maginhradu sme sa rozišli unavení, ani nie tak pätnástimi prejdenými kilometrami ako skôr tropickými teplotami, po skupinkách, kto na stanicu v Nižnom Skálniku, kto do Malých Teriakoviec. Deň napriek všetkým peripetiám splnil naše očakávania a uistil nás v tom, že táto trasa, ktorú sme už neraz prešli, môže byť príjemnou túrou v každom ročnom období a v každom počasí.