ZO ZBOJSK CEZ ŽDIARIK NA POLHORSKÝ BARANÍ GUĽÁŠ
V sobotu 11. októbra nás Zbojská neprivítali veľmi prívetivo. Teplota ako tak ušla, ale tmavosivé oblaky, vietor a občasné mrholenie akoby nám, nevítaným hosťom kládli otázku: “Nie ste tu nejako často ?” Nedali sme sa znechutiť a nakoniec aj tá krásna dúha, ktorú sme videli z vlaku blížiac sa k Zbojskám naznačovala, že nič nie je stratené. Dvadsaťjeden nás vystúpilo z vlaku zo smeru Hnúšťa a Tisovec, zvítali sa s piatimi motorizovanými turistami a vyrazili sme tradičnou trasou k chate CZM.
Od smerovníka „Pred Kopačnom“ sme pokračovali cyklotrasou až k Pekarovým jamám, odkiaľ sme sa po krátkej prestávke vybrali ľavou cestou, po žltej značke, smer Javorinky. Príjemnou lesoasfaltkou, aj keď sem tam nám nohy vkĺzli do výtlkov, nabrali sme svižné tempo, ktoré prerušila odbočka do prava a začal sa prvý a na tejto túre asi aj posledný stupák. Ešte predtým pribudol do našej 26 člennej partie svojim typickým nenápadným spôsobom 27 turista. Stúpali sme každý svojím tempom, čiže väčšinou pomalšie. Stúpanie po krivoľakom chodníčku netrvalo veľmi dlho a vďaka dobrému značeniu nás spoľahlivo vyviedlo k peknej drevenici, za ktorou bolo príjemné sedenie.
Tam sme sa oddychujúc vystriedali všetky rýchlostné skupinky. Po už len krátkom stúpaní sme prišli na lesnú cestu a ďalej to už bola viac menej turistická prechádzka. Trochu sme posmutneli pri pohľade na vyrúbané, ale aj na ešte stojaté suché smreky.
Lykožrút sa ani tu nad nimi nezmiloval.
Pohľad do otvorenej doliny vpravo nám vylepšil náladu, vypínal sa tam v diaľke nás starý známy Klenovský Vepor, ktorý ešte dlho akoby putoval s nami. Minuli sme Javorinky (na tomto smerovníku už premenované na Javoriny), nevedno prečo. Odbočka na Fabovu hoľu, značená modrou a sľubujúca len 35 minút, nás lákala, ale okrem jedného turistu sme odolali a pokračovali ďalej na Lešník ležiaci o 43 metrov nad morom nižšie ako 1250 metrov vysoké Javorinky.
Na náhornej plošine, čo ostala po vypílených smrekoch, nás trochu vystrašili sprava rútiace sa tmavé, ťažké mraky, ale prichádzajúc k neďalekej lesáckej chate Lešník už zľava presvitala modrá obloha. V závetrí chaty sme poobedovali, pookriali na tele aj na duchu a nastúpila etapa mierneho klesania.
Štósy vzorne naukladaných smrekových kmeňov a obrovské lesné mechanizmy v sedielku Ždiarik nám pripomenuli, že hory nie sú doménou len turistov, ale aj lesných robotníkov. Vzájomná symbióza sa nevylučuje. Možno by to chcelo len viac rešpektu k prírode a tolerancie k svojmu okoliu.
Cestou nadol sme videli niekoľko malých stavieb, skôr domčekov s náboženskou tématikou, na stĺpoch alebo na stromoch. Pripomínalo to zastavenia na krížovej ceste. Našu pozornosť zaujala aj rozostavaná chatka, ktorú z troch strán chránili obrovské kamene. Hojdačka visiaca zo stromu na dlhom lane provokovala niektorých smelších, len vysadnúť na ňu sa ukázalo ako nemožné. Tak sme putovali ďalej, až na Podpoľanu, odkiaľ nás do Pohronskej Polhory čakali už len necelé dva kilometre.
Otvorenou dolinou po cyklochodníku, po ktorom síce sem tam prešli aj autá, sme dorazili na začiatok dediny, kde nás ako prvý vítal krásny, statný kôň farby horkej čokolády. Poučení odborníkom sme sa dozvedeli, že ide o plemeno norika muránskeho a vtipne sme konštatovali, že v tomto prípade ide o Noriku, keďže to bola kobyla.
Do cieľa nám chýbalo iba prejsť peknou ulicou plnou nových, aj zrekonštruovaných domov, zabočiť okolo ihriska a už nás vítali vo veľkom dome, kde nás čakalo ešte ráno avizované pohostenie. A veru nie hocijaké. Vynikajúci baraní guláš, výborné domáce víno, ba aj niečo ostrejšie a sladké i slané doplnky k tomu. Za to všetko patrí veľké poďakovanie nášmu predsedovi a jeho príbuzným. 
Ľubčo, veľká vďaka.
Bolo to super. Naše cesty sa pomaly rozišli, väčšina šla na autobus a vlak, zopár ešte málo unavených turistov si odkráčalo 5 kilometrov na Zbojská, kde mali auto. A tak v príjemnej atmosfére sa skončil ďalší pekný turistický deň, akých dúfam bude ešte veľa.
Libuška Sihelská, KST Hnúšťa
