42 ROKOV PUTUJEME PO CESTE MÁRIE SZÉCHY
Začíname nový turistický rok. Je 17. 1. 2026 – prechodne sa oteplilo, od Silvestra sme boli v „ sevření mrazu“, stále je temer súvislá snehová pokrývka, zimná atmosféra ako sa na január patrí.
Máme pred sebou cca 22 km, čo je v zimných podmienkach slušný výkon. Plán je busom sa z Hnúšte presunúť do Hrachova a odtiaľ sa cez modrú značku dostať na červenú značku Cesty Márie Széchy. Linkový autobus má meškanie. Tentokrát nás nie je veľa a tak každý v svojej osamotenosti na jednotlivých zastávkach znervóznie, čo sa deje.
Nakoniec sa nás stretne 10 ks a vystupujeme v Hrachove.
Dostaneme sa na m
odrú a miernym stúpaním ponad Vyvieračku / voda z nej bola povestná kvalitou, preto sa využívala na výrobu piva Gemer/ smerujeme k samote Boľfovo za Kraskovom. Snehu je tak akurát, ide sa ľahko, orientujeme sa podľa vyšlapaných stôp turistov z RS, ktorí sú pred nami. Na Boľfovej samote vymieňame farby značiek a fotíme sa pri našom krásnom, mohutnom dube, tak ako v auguste 2025, keď sme šli na Maginhrad v príšernej horúčave a pásli sme sa na záľahe černíc. Teraz tam obdivujeme bežkársku stopu.
Pred Hornými Zahoranmi pri prístrešku Nový Svet už dobehneme 
aj turistov z RS a je nás možno do 4O ks a 1 krásny newfoundlandský pes. Ten hneď odhalil zásoby jedla v našich batohoch a nie je ani trocha hanblivý. Nakoniec zistíme, že sa stratil a majiteľom pri hľadaní šťastena veru priala, keďže sa psíča pri nás hodnú chvíľu obšmietalo. Libuška Sihelská napiekla fantastické kysnuté rožteky /asi 10 J dávok/ s 3 druhmi plnky a postarala sa o naše mlsné jazýčky. Občerstvení pokračujeme smer Horné Zahorany, je zaťahanko a tak nemôžme obdivovať všetky úžasné výhľady, ktorými je táto obec povestná.
Zídeme z hradskej, vnoríme sa do lesa a fantázia pracuje. Veď 380 rokov dozadu tadiaľto chodila hradná pani, my len 42J. Les je krásny, potešil nás aj smerovník na odbočku na vyhliadku Kamenný Janko, lebo vše sme sa tam zamotali. Pokračujeme do záhradkárskej osady pri Nižnej Pokoradzi, kde zavetríme fantastickú kapustnicu. Na priedomí nás úž čaká pán hostiteľ Edo Lesko s welcome drinkom, ako niekto vtipne poznamenal. Zvítame sa, podebatíme, prestriedame pri prestretom stole a napapaní putujeme ďalej smerom na záhradkársku osadu Tormáš, ktorá už patrí RS, aby sme sa cez ňu „ preštrikovali“ na autobusovú stanicu.
Túrička to bola parádna, podebatili sme, zasmiali sa, najedli, pospomínali všeličo.
Okolie Vyšnej Pokoradze je veľmi zaujímavé, pestré, jesto čo objavovať. Tiež sú tu miesta po bývalej ťažbe pieskovcových tufov, skalné útvary vzniknuté vulkanickou činnosťou, mokraďové rastlinné spoločenstvá celoeurópskeho významu, lesostepy. Pár km od domu môžeme absolvovať technicky nenáročnú prechádzku, bez veľkého prevýšenia, ale s atraktívnou prírodou a zaujímavou históriou. A keď máme šťastie na počasie, na svoje si prídu aj milovníci ďalekých výhľadov. Z Horných Zahorian môžeme pozorovať Poľanu, náš milovaný Sinec, Ostrú, ale aj Ďumbier, Hradovú, Muránsku planinu, Kráľovohoľské Tatry, Kohút, Železník, Malý a Veľký Radzim, ale aj Volovské vrchy s Pipitkou. A z Kamenného Janka na Juhoslovenskú nížinu, ale aj pohoria v Maďarsku. Nuž, čo viac napísať.
Ďakujeme hostiteľovi, že sa o nás kráľovsky postaral a všetkým v novom turistickom roku prajem veľa zdravíčka a radosti zo vzájomných stretnutí pri obdivovaní krás Slovenska.
Za KST Hnúšťa KataDirbi
