ZLATO V SRDCI HÔR

Cesta za vychutnaním si podmanivej jesennej atmosféry Volovských vrchov a ich dominanty, Zlatého stola, začala v skorých ranných hodinách v Hnúšti. Autobus z mesta vyrazil krátko po šiestej hodine ráno. Postupne sme prešli cez Tisovec, Muráň a Muránsku Hutu, aby sme sa cez sedlo Vernár prehupli do Stratenej. Nasledovala kľukatá a strmá cesta zalesnenými úbočiami až do Nálepkova. Od neho je to už len na skok do malej obce Stará Voda, kde sme začali naše stúpanie.

Andrejka nám ako hlavná organizátorka výletu pred autobusom rozdala mapy s podrobným rozpisom trasy a povedala základné organizačné pokyny. Skupinka vyše 20 nadšencov turistiky sa čoskoro rozptýlila do viacerých hlúčikov, ktoré sa vzájomne počas trasy stretávali a obmieňali.

Asfaltovou cestou sme prešli na koniec dediny, kde nás smerovník poslal popri cintoríne doľava. Úvodný úsek modro značeného chodníka patril pomerne strmému stúpaniu cez nepôvodný smrekový les. Odlesnené plôšky na viacerých miestach obsadzovali pionierske dreviny, ako breza či lieska. V našich radoch sa našlo viacero nadšených hubárov, ktorí už po niekoľkých krokoch mohli naplno prepadnúť svojej vášni: okrem množstva suchohríbov sa popri ceste našlo aj zopár utešených dubákov, či mnoho ťažko identifikovateľných húb, ktoré svojím tajomným vzhľadom vzbudzovali rešpekt. Pastvu výhradne pre oči predstavovalo niekoľko muchotrávok s dokonalou kompozíciou bielych šupín na sýtočervenom klobúčiku.

Strmý profil trasy sa upokojil približne po dvoch kilometroch. Turistický chodník tu kopíroval traverzovú lesnú cestičku, nad ktorou sa po rannom daždi vznášal opar. Zmenil sa aj biotop- prechádzali sme cez fragmenty bukového lesa. O priam mysterióznu atmosféru sa postarali kmene prevažne mladých stromov, ktoré sa na viacerých miestach strácali v riedkej hmle. O pár sto metrov ďalej sme už stúpali cez zarastajúce rúbaniská. Ponad štrbiny v lesnej mladine sa príležitostne otvárali výhľady severozápadným smerom, na svahy Volovských vrchov, najrozsiahlejšieho geomorfologického celku Slovenského rudohoria. Nad korunami stromov, ktoré sa, zatiaľ len nesmelo, zahaľovali do pestrofarebných šiat, sa pomaly dvíhali zvyšky vytrácajúceho sa oparu. Niektorí si pravú jesennú atmosféru vychutnali aj z inej perspektívy- napríklad Ivan lezúci do úctyhodnej výšky na strom za keškou.

Pohodlnú lesnú cestu sme po vyše štyroch kilometroch opustili. Chodníček vinúci sa mladým smrekovým lesom nás pomerne rýchlo vyviedol na hrebeň. Čakal nás už len záverečný výstup na kótu Zlatý stôl (1 316 m n. m.). Okolie najvyššieho vrchu Volovských vrchov má medzi turistami povesť nie moc vábnej lokality zdecimovanej lykožrútovou kalamitou a ťažbou. Desať rokov po týchto udalostiach je však hrebeň úplne iným svetom: všade okolo nás rastú mladé smreky, kde-tu sa objaví skupinka suchých kmeňov či statný jedinec, ktorý všetky tie dramatické udalosti prežil. Postupná obnova zničeného biotopu je v plnom prúde. A kto si nevystačil so sviežou atmosférou obnovujúceho sa horského života, toho azda zaujali pohľady južným smerom, ktoré ponad zvlnenú reťaz vrchov zaleteli až do Rožňavskej kotliny.Vrcholová čistinka sa stala dejiskom skupinového fotenia, stravovania i vzájomného núkania sa ostrými tekutinami. Zo Starej Vody nám výstup sem zabral necelé tri hodinky. Trasa pred nami však bola ešte pomerne dlhá, preto sme sa po chvíli príjemného oddychu dali na zostup.

Hneď sa vrcholovou kótou sa krajina opäť zmenila. Klesajúca lesná cestička nás viedla cez otvorené priestranstvá, na ktorých sa počas spomínanej kalamity realizovala masívna náhodná ťažba. Obnova lesa tu prebieha pomalšie ako na vrcholovom hrebeni a mladé stromčeky obsadzujú holé svahy len mozaikovite. Prudšie klesanie sa skončilo pri Chate Zlatý stôl, ktorá patrí pod lesnú správu v Starej Vode a momentálne nie je otvorená pre verejnosť. Zachytili sme však zvesti hovoriace o jej plánovanej rekonštrukcii a možnosti sprístupnenia pre turistov.

Nasledoval dlhý traverz popod vrchy Jamina a Okrúhly chrbát, ktorý nás priviedol až do sedla Krivé. Popod nohy sa nám motali maličké chrobáčiky – lajniaky obyčajné, ktorých do modra sa lesknúce krovky bolo ťažké prehliadnuť. Prevažne listnatý les opäť striedali zarastajúce holiny. Na tomto úseku nás neďaleká keška primäla odbočiť k zaujímavej geomorfologickej forme- krasovej jame. Mohutné lievikovité teleso porastené trávou vzniklo vďaka rozpúšťaniu vápenca zrážkovou vodou.

V sedle sa jednotlivé skupinky turistov počkali, aby spoločne pokračovali ďalej. Naša dvojica tento čas využila na krátku odbočku k nevšednej turistickej útulni, ktorú tvorí skriňa Avie. V tomto bode sme opustili modro značený chodník, aby sme pokračovali po červenej Ceste hrdinov SNP. Prešli sme cez hrebeň porastený kobercom brusníc a solitérnych smrekov, z ktorého je za dobrých podmienok dovidieť až na končiare Vysokých Tatier. My sme dnes toto šťastie nemali. Lesná cesta následne klesla do Úhornianskeho sedla. Cestou do sedla sme spozorovali aj posledné výkriky odchádzajúceho leta – odkvitajúce horce luskáčovité.

Sedlom síce prechádza asfaltka, tá je však pre autobusy uzavretá. Dôvodom je zrejme aj tragédia z roku 2003 v doline, do ktorej sa chystáme zostúpiť. Cesta viacerými serpentínami klesá do obce Úhorná severne od sedla. Zeleno značený turistický chodník serpentíny kolmo pretína. Jeho sklon bol skutočnou skúškou pre naše kolená.

Posledné stovky metrov patria stúpaniu po ceste do dediny, cez malebné prostredie pasienkov a listnatých lesov v hlbokej horskej doline. Túru ukončíme spoločným fotením poniže obecného úradu. Celkovo sme prešli vyše 20 km so stúpaním vyše 1000 výškových metrov.

Autobusom sme zamierili po rovnakej trase do Hnúšte. Súčasťou presunu bola ešte zastávka na rýchle občerstvenie na Ranči pod Ostrou skalou. Do nášho cieľa sme dorazili až vo večerných hodinách. K úsmevným i čarovným chvíľam, ktoré nám ako zbierku prekvapení prichystali jesenné Volovské vrchy, sa v mysli vraciame ešte dlho po návrate domov.