CHABENEC NA DRUHÝ POKUS
Keď nám v minulom roku nepriazeň počasia znemožnila naplánovaný výstup na majestátny Chabenec, mnohí z nás zostali sklamaní. O to väčšia bola radosť, keď sa nám v sobotu 14. júna 2025 konečne naskytla možnosť naplniť tento cieľ.
Autobus, do ktorého sa okrem členov nášho klubu zmestilo aj zopár známych či neznámych príslušníkov z ostatných klubov, takmer praskal vo švíkoch.
Okolo ôsmej ráno sme povyskakovali z autobusu v idylickej baníckej osade Magurka, ktorá nás síce zvádzala na potulovanie sa po jej zákutiach, no vidina čarokrásnych výhľadov z hrebeňa nás hnala vpred. Vhupli sme teda do lesa a po modrej značke sme začali stúpať na hrebeň po náučnom chodníku s názvom „Magurský zlatý chodník“, ktorý lemovali náučné tabule a kde-tu aj nejaká tajomná štôlňa.
Sem-tam sa nám pri nohách mihli drobné fialové kalichy vzácnej soldanelky karpatskej.
S pribúdajúcimi výškovými metrami sa nám postupne otvárali výhľady – pred nami sa rozprestrel hrebeň západnej časti Nízkych Tatier a náš vytúžený cieľ – Chabenec. V sedle Latiborskej hole sme si na chvíľu oddýchli, naberajúc silu na ďalší úsek.
Hrebeň 
Nízkych Tatier sa ešte len pomaly zazelenával, no okolie červeno značkovaného turistického chodníka sa hmýrilo rôznymi farbami, o čo sa postarali nápadne a pestro kvitnúce byliny, ktoré obľubujú veterné a exponované stanovištia holí nad hornou hranicou lesa. Boli to napríklad iskerník pahorský, zvonček alpínsky či nádherný poniklec biely. Netreba pripomínať, že všetky tieto rastliny sú zákonom chránené a vidieť ich je veľká rarita, nakoľko ich nikde inde, okrem našich vysokých pohorí, neuvidíme rásť.
Každý z nás si zvolil vlastné tempo, takže sme sa postupne rozptýlili po hrebeni. Pri vrchole Ďurková sme sa opäť stretli, niektorí hľadali geocache, iní doplnili energiu proviantom. Časť výpravy si odskočila k útulni Ďurková, no väčšina pokračovala ďalej k hlavnému cieľu – Chabencu.
Na jeho vrchole sme sa ocitli okolo poludnia a zostali sme prekvapení – stretli sme tam dosiaľ nevídané množstvo turistov.
V tento 
deň malo akciu aj KST Jasenie, ktorý spravuje útulňu Ďurková, takže o turistov na hrebeni nebola núdza. Po krátkej obedovej prestávke na Chabenci sme sa vydali späť – pod ostrými lúčmi slnka sme smerovali k útulni Ďurková. Totiž, nejednému z nás pri tom úpeku vysmädlo a už nás vpred hnala len vidina jedného veľkého oroseného. Našťastie, nakoľko na útulni mal akciu už spomínaný KST Jasenie, čapovali aj pivko do prekrásnych pohárov s motívom útulne, o ktoré sa snami členovia miestneho klubu neváhali podeliť. Panovala tam naozaj skvelá atmosféra.
Útulňu strážili tri snehobiele rozkošné psíky – sibírske samojedy, ktoré pridávali miestu rozprávkový ráz.
Po občerstvení sme sa opäť vrátili na hrebeň a napojili sa na zelenú značku, ktorá nás zaviedla späť do Magurky. Cestou sme sa naposledy rozlúčili s bielymi hlavičkami poniklecov a so smútkom v srdci sme schádzali chodníčkom, ktorý sa miestami strácal v kosodrevine.
Približne po hodine zostupu cez strmý smrekový les sme sa ocitli späť v osade, odkiaľ sme ráno vyrážali. Deň sme zakončili pri občerstvení v Chate Magurka, kde sme čakali na posledných členov výpravy. Potom sme nasadli do autobusu a s pocitom naplnenia a vďaky za prežitý deň sme sa vydali na cestu domov.
Simona Klačanová
