SINEC – PEVNÝ A TRVALÝ PILIER NAŠEJ TURISTICKEJ AKTIVITY
Turistický rok sa pomaly blíži ku koncu a nám ostáva už len niekoľko túr. Jednou z posledných bola aj naša včerajšia tradičná túra na Sinec, ktorý je pre nás, hnúšťanských turistov, ale vlastne pre všetkých žijúcich v jeho okolí, symbolom domova.
Ráno, 15.novembra 2025, prekvapilo modrou oblohou, v ktorú už hádam nikto ani nedúfal po niekoľkých zahmlených sychravých dňoch. A prekvapilo aj počtom turistov, ktorí sa v tento deň rozhodli znova po roku vystúpiť na Sinec. Autobus prichádzajúci od Hrachova sa pomaly zapĺňal, ale už na autobusovej stanici v Hnúšti bol na 90 percent obsadený. Ďalšie dve zastávky len potvrdili, že záujem o túru na Sinec v tomto roku je rekordný.
Výstup sa začal tentokrát v Klenovci.
Od “tanku” sa nás cestou smer Kokava vybralo 59 turistov a turistiek z rôznych klubov a miest. Naviac pravdaže z Hnúšte, no boli tu aj skupiny z Tisovca, z Rimavskej Soboty a Kalinova. A ešte niekoľko jednotlivcov z ďalších miest. Za posledným domom na konci Klenovca sme odbočili doľava a čakal nás nie práve najľahší výstup na Chorepu. S tým asi väčšina z nás rátala, ale s čím možno nerátal nik bola hmla, ktorá nám kazila pohľad do výšok. Akoby to bola obrátená inverzia – v dolinách pekne, na horách hmla. Našťastie obavy z celodenného zahmleného pochodu na Sinec sa nenaplnili.
Hmla, ani nevieme kedy, zmizla.
Pri smerovníku Chorepa krátka zastávka, prvé občerstvenie a išlo sa ďalej. Tak, po zahrievacom kole sme v dobrej nálade, rôznym tempom, putovali príjemnou cestou po žltej značke a obdivovali výhľady napravo a naľavo. Boli krásne. Už síce nie také pestrofarebné ako boli pred mesiacom. Teraz dominovala skôr tmavošedá, sem tam oživená žltou farbou ihličia červených smrekov.
Ale v polovici novembra by to už inak ani nemalo byť.
Aj príroda má svoje zákony/ a výnimky z nich samozrejme tiež/. Čas plynul a my, vyžívajúc sa v okolitej prírode a tešiac sa z príjemnej spoločnosti, dorazili sme na Bodnárku, odkiaľ nás od cieľa delilo len 25 minút, aspoň tak to uvádzal smerovník. Z Bodnárky červenou značkou smer Sinec, opačným smerom po červenej by sme prišli do Kokavy, sme “riešili” už toľkokrát nevysvetliteľnú záhadu odpílených vrcholcov na červených smrekoch, ktoré v usporiadaných radoch vidno po ľavej strane.
Záhadné dielo človeka, lebo prírody asi ťažko.
A už sa pred nami vynorila rozľahlá lúka s horárňou, voľakedy nazývanou horárňou u Faba, zrejme po majiteľovi pôvodnej starej horárne. Dnes je horáreň a priľahlá budova zrekonštruovaná v jednom, a treba povedať vo vkusnom, modernom štýle, ktorý nenarúša celkovú prírodnú scenériu. A treba aj poďakovať súčasnému majiteľovi, ktorý nám každoročne dovolí a umožní “utáboriť sa” tu, na jeho pozemku.
Smerovník nás informuje, že sme v nadmorskej výške 830 metrov a teda od samotného najvyššieho bodu nás delí 87 metrov. Ale viac ako tieto informácie nás už po niekoľkohodinovom putovaní zaujímalo, či ohník na tradičnú opekačku na Sinci už horí. A veru horel, vďaka peknému počasiu a prvým najrýchlejším turistom, ktorí ho založili. Väčšina z nás sa pri ňom vystriedala a či už opečenou slaninkou, klobáskou alebo obvyklým obloženým chlebíkom sme urobili zadosť aj našim hladným žalúdkom.
Na lúke pred horárňou, málokedy takto zaplnenou, to vyzeralo ako v úli.
Veselá vrava, pobehovanie, vzájomné ponúkanie sa čerstvého aj z domu doneseného pohostenia v rôznom skupenstve, zoznamovanie sa s turistami -hosťami či rozhovory so známymi, na ktoré tu bol naozaj štedrý časový priestor. K horárni medzitým dorazili aj traja cykloturisti z Rimavskej Soboty a z Hnúšte a zvýšili tak počet zúčastnených turistov na 62.
Po obvyklom spoločnom fotografovaní sa náš predseda poďakoval dlhoročným turistom, manželom Michalíkovcom, za ich prácu a prínos v klube a všetci sme im zaželali veľa šťastia v novom domove v neďalekej cudzine. Obaja sú skúsení turisti a dobrí kamaráti, bude nám za nimi ľúto.
Postupne lúka utíchla a po skupinkách sme sa vytratili k smerovníku Železná brána a odtiaľ šiel každý svojím smerom. Najviac turistov smerovalo po modrej značke do Hnúšte, dve menšie skupiny chvíľu spoločne po žltej, ku kóte Sinca. Tam, po obhliadnutí dvoch hlbokých jám opradených tajomstvom a po skonštatovaní, že napriek poslednej snahe hnúšťanských turistov je toto miesto zase bez označenia, sa ich cesty rozišli. Jedni smerovali do Rimavského Brezova a druhí, keďže pri horárni objavili jedného znalca miestnej histórie a geografie, vybrali sa v jeho doprovode hľadať val, hradisko aj protiturecké jamy- skrýše. Koho viac zaujíma história Sinca, iste vie o čom hovorím.
Novembrové turistické rozlúčenie sa so Sincom dopadlo dobre, počasie bolo na našej strane, lebo hneď na druhý deň sa vrátilo do svojich zamračených sychravých koľají.
A nám po vydarenej túre ostalo iba tešiť sa na Sinec zase o rok v novembri.
Libuša Sihelská, KST Hnúšťa
