ZAČÍNAME! 100 JARNÝCH KILOMETROV V ZAJATÍ ŠAFRÁNU
Symbolicky, v prvý jarný deň ( držíme sa zaužívaného dátumu 21. marec), začíname našich tohtoročných 100 jarných kilometrov.
A aj keď opakovanie je matkou múdrosti, náš tradičný jarný výstup na Vepor začíname nie ako vždy zo Skorušiny, ale z opačnej strany. Ráno, 21.marca 2026, vyrážame autobusom smer Lom nad Rimavicou. Úzkou cestou samá zákruta sa dostávame pre nás na konečnú a to na zastávku Drábsko – Kysuca. Viac ako 50 sa nás vyhrnie z autobusu, absolvujeme neodmysliteľné foto a po úvodných, privítacích aj informačných slovách nášho vedúceho Ľubča, začíname jarnú etapu našich túr.
Míňame peknú chatovú osadu Kysuca a prichádzame k prvému smerovníku – Kysuca, Uhliarka. Rozľahlé lúky z každej strany, lemované vzdialenými aj bližšími vrchmi a medzi nimi aj jeden z cieľov našej dnešnej akcie – majestátny, rozľahlý Klenovský Vepor. Smerovník oznamuje necelé tri hodiny na jeho vrchol, pre skupinu, ktorá sa rozhodla ukončiť túru na Zbojskách, je to dvakrát toľko. Toto číslo zatiaľ mnohých nenadchýna, ale v priebehu túry sa z malej pôvodnej skupinky smerujúcej až na Zbojská stala celkom početná 16-členná výprava.
Pár minút od smerovníka Kysuca Uhliarka 
objavujeme peknú novú útulňu (postavenú v r. 2025), ktorá vyzerá ako mladšia sestra útulne na Tŕstí. Malé zastavenie na rôznorodé posilnenie, pár záberov a ide sa ďalej, po červenej, smer Tri chotáre.
Chodníčkami aj lesnými cestami, medzi vysokými štíhlymi bukmi alebo popadanými prípadne vypílenými smrekmi, ktoré sú aj na tomto území smutným svedectvom ” práce” lykožrúta. Neďaleko Troch chotárov prichádzame do kalamitnej časti, kde popadané kmene suchých smrekov svojimi pichľavými konármi značne sťažujú náš ďalší postup. Červená sa vyskytuje sporadicky, nie čudo, že naberáme skoro každý iný smer. Niektorí skratkou (nie úmyselne) , iní nakoniec po znovuobjavenej červenej, míňame smerovník Pod Šopiskom, aby sme sa o necelú hodinu stretli neďaleko Bitalovej lúky.
Dnešný deň nenadchýna len nastupujúcou jarou, 
ale aj nespočetným množstvom fialového šafránu. Sú ním obsypané všetky lúky, ktorými prechádzame, počnúc Kysucou Uhliarkou a končiac lúkami nad rozhľadňou na Zbojskách. Na Bitalovej lúke, odkiaľ na Vepor je to už menej ako polovica ( čo sa o vzdialenejších Zbojskách nedá ani zďaleka povedať) , sa rozdeľujeme.
Väčšia skupina odchádza po červenej na Vepor. Menšia skupina sa vyberá po starej lyžiarskej trase popod Vepor smer Sedlo pod Vartou. Tam, po červenej už aj my, sa nasmerujeme na Sedlo Machniarka a nechávame Vepor za chrbtom.
Putujeme ako na hojdačke, trocha hore, trocha dole.
Z jarného opojenia nás vyvádzajú rozsiahle snehové 
polia, niektoré aj v polmetrovej hrúbke. Výtvor vetra, predsa len toľko snehu v týchto končinách počas zimy nenapadalo. V snehu plno zvieracích stôp, suverénne “najkrajšia” je tá medvedia. Keďže pozorovať jesto čo, naša skupina sa roztrhla na dve. Prvá rýchlym krokom nabrala smer Sedlo Machniarka, odtiaľ cez Sedlo Bánovo, Diel a s polhodinovým náskokom pred druhou skupinkou šťastlivo dorazila na Zbojská. Ich rýchly pochod, niektorými nazvaný aj „Evina pomsta“ (Evka prepáč, to nie ja), mal aj svoje výhody.
Stihli do obchodu vlaku v kľude aj povečerať na Salaši Zbojská. Druhá, menšia skupinka, si vychutnávala občasné, popadanými stromami dovolené, výhľady na zasnežené Nízke Tatry. Malé zastavenie pri náučnej tabuli Klenovské Blatá, na rašelinisku, a v Sedle Machniarka už po ixkrát žasneme nad špicatou podobou Klenovského Vepra, ktorú možno vidieť len z tejto strany a ktorá vôbec nepripomína rozľahlý, tiahly chrbát, na aký sme zvyknutí.
A konečne, aj my druhí, prichádzame na Zbojská, trocha pookrieme, predsa len tých 23 kilometrov s prevýšením 834 metrov bolo treba odkráčať. A už je čas odchodu na stanicu. Problém s kupovaním lístkov na vlak cez internet či SMS ( železnice to ľuďom skomplikovali a chce to riadnu dávku trpezlivosti a nervov ) spôsobil, že na salaši skoro ostala zaťatá sekera, ale všetko sa po pár minútach vyriešilo. Nasadáme do vlaku, v Tisovci prestúpime na ďalší a postupne sa vytrácame do pohodlia svojich domovov.
Skupina zdolávajúca jarný Vepor to v opačnom smere, než v akom zvyčajne na Vepor vystupujeme, nemala ľahké. Trasa bola zľadovatená, skaly šmykľavé, aj v nesmekoch bolo treba byť maximálne opatrný. Našťastie bez väčšej ujmy na zdraví zvládli paradoxne ľadový jarný Vepor, ale jarný výstup takýto býva skoro vždy. 
Zostup z Vepra bol jemne dramatický, miestami až strašný.
Odniesli si to aj roztrhnuté legíny, poudierané zadnice (jemne). Chvalabohu sa nikomu nič vážne nestalo. Zišli k chate pod Vartou a odtiaľ do Skorušiny. Autobusom do Hnúšte a kto potreboval, aj ďalej. A na záver len konštatovanie, že na 100 jarných kilometrov sme nastúpili úspešne a obidve trasy, aj A aj B, splnili naše očakávania.
Libuška Sihelská, KST Hnúšťa
