MURÁNSKU PLANINU KONCOM ROKA OPÄŤ ZAPLAVILI TURISTI

S blížiacim sa koncom roka sa neblížili len vianoce, ale aj naša každoročná Rudohorská trilógia, zahŕňajúca v sebe výstup na Fabovu hoľu, na Stolicu, prípadne na Slopovo a na záver zimný výstup na Vepor.

Na Fabovu hoľu sme sa vybrali ako obvykle 26.decembra, keď väčšina ľudí ešte sviatkuje v teple obývačiek. Počasie nám zase raz vyšlo v ústrety. Modrá obloha vítajúca nás na Zbojskách nabádala k rezkému kroku, po Kučelach ešte po nezasnežených chodníkoch. Na Kučelachu oddychová prestávka, čas na rozmyslenie, či ísť na Fabovu hoľu alebo viac menej po rovine do sedla Burda, do tepla chaty lákajúcej vidinou kapustnice a kávy. Väčšina zvolila smer Fabova hoľa, veď nakoniec, aká by to bola trilógia bez Fabovej.

So stúpaním pribudol aj sneh, niekde aj po kolená.

Našťastie nám predchádzajúci turisti vyšliapali chodník a my sme si nemuseli zopakovať strastiplné brodenie sa v snehu spred dvoch rokov. Od smerovníka Tri kopce sme už mohli obdivovať nádherné výhľady na Kráľovu hoľu a Nízke Tatry.

Po štvrťhodine mierneho stúpania po krivoľakom chodníčku sme dosiahli vrchol Fabovej hole a keďže bol čas obeda, mohli sme si vo výške 1439 metrov v príjemnom počasí vybaliť každý svoje obedové menu. Návrat na Zbojská prebehol bez problémov a prvý diel trilógie sme mali zdarne za sebou. Zúčastnila sa ho takmer päťdesiatka turistov.

Druhý diel sa konal 31.decembra, na Silvestra, keď sa ľudia zvyčajne chystajú osláviť posledný deň v roku a privítať prvý deň toho nasledujúceho. My sme sa rozhodli osláviť Silvester pre nás turistov typickým spôsobom a to túrou. Možnosti boli dve. Túra na Stolicu, najvyšší vrch Stolických vrchov ( 1476 m ) alebo na Slopovo, so skromnejšou výškou 851 metrov, kde tróni už pár rokov krásna rozhľadňa. Tohoto roku sme sa rozhodli všetci pre Slopovo, Stolicu si vybrali tentokrát sobotskí turisti. Zo sedla Chorepa (543 m) sme po necelej hodine vyšli k rozhľadni na Slopove, mierne zadýchaní, predsa len tých 300 metrov prevýšenia nám po dňoch hodovania priviedlo pot na čelá, ale len trochu.

No stálo to za to. Pri rozhľadni, odkiaľ bolo čo pozerať naozaj na všetky strany, sme si doplnili sily a šli sme ešte vyššie na Pasiečky, kde sa podávala káva so šľahačkou. Tam sme trochu predčasne oslávili Silvestra, o zábavu veru núdza nebola, a kvôli mrazu, ktorý sme už začali pociťovať a aj kvôli autobusovému spojeniu sme pomaly cez Mravcov vŕšok schádzali dole do Klenovca. Táto nenáročná túra bola takým milým zakončením nášho turistického roka.

Posledná túra trilógie, na Vepor, 3.januára, bola paradoxne aj prvou túrou v novom roku. Zimný výstup na Vepor sa koná tradične na začiatku nového roka a je venovaný zanietenému turistovi Milanovi Tóbikovi, ktorý sa predčasne pominul. Poloprázdny autobus z Hnúšte do Skorušiny vyvolával obavy, či tento tradičný pochod nebude netradične s minimom turistov, ale v Skorušine sa naše obavy rozplynuli, pretože záplava áut sľubovala hojnú účasť. Cestou k chate pod Vartou sa nad nami premávali tmavé oblaky neveštiace nič dobré. Ale nakoniec zvíťazilo slnko a Vepor sme aj vďaka nesmekom (ale aj bez nich) zdolali v príjemnom počasí.

Sneh, lístie a ľad nabádali k opatrnosti, našťastie nikto neutrpel zranenie.

A zase naše úsilie vynahradili krásne výhľady na všetky svetové strany. Hore sme sa míňali so skupinkami turistov idúcich z opačnej strany, niektorí to vzali už z Ráztočného, cez Oltárne. Zostup trochu náročnejší kvôli strmým chodníkom dopadol dobre a my sme už po známej ceste okolo Janka Kováčika na Šopisku dorazili ku Chatárovi spod Železnej brány – Marianovi Rapčanovi, kde tím dobrovoľných turistov a turistiek chystal tradičné pohostenie pre všetkých účastníkov akcie (vrelá vďaka ).