HREBEŇOM VEPORSKÝCH VRCHOV NA VRCH DRAHOVÁ
17. 10. 2026 si užívame Babie leto, aj keď ráno zubami drkoceme, na obed sme už v krátkych rukávoch. Vybrať sa na vrch Drahovú – (1118 m. n. m.) chce trošku logistického kumštu a spájame vlaky s busmi, čo niekedy môže byť adrenalín, keď sa spoje nečakajú, aj keď na seba zdanlivo nadväzujú.
Už vo vlaku 29 nadšencov špekuluje, kam pôjdeme, ak prípoj do Lomu nad Rimavicou v Brezne nestihneme. Na prestup bolo len pár minút. Šťastena nám žičí a vystupujeme v obci s nadmorskou výškou 1024 m n m., pripojili sa aj traja členovia, ktorí išli zo sedla Prašivá cez prameň Ipľa.
Rozsiahle lúky Sihlianskej planiny slúžia v lete ako pastva pre dobytok, v zime ako absolútne eldorádo bežkárov, trasy dobrovoľne upravuje miestny nadšenec a bežkovačka v tejto nadmorskej výške prebieha až do jari. Výhľady sú očarujúce, panoramatické.
Od Poľany, Ľubietovského Vepra, Nízkych, Vysokých Tatier, Klenovského Vepra, Železnej brány, Kráľovej holi, Muránskej planiny s Voniacou, aj Kohút sa ukázal. Poobdivujeme kravičky s teliatkami v pozadí so štítmi Vysokých Tatier.
Keď sa poriadne pokocháme, pokračujeme červenou na vrch Drahová – náš dnešný cieľ. Najprv lúkami, potom lesom, značku treba sledovať, ale keď nás ide veľa, spoliehame sa jeden na druhého a keď sa zatúlame, telefonujeme ostatným a dostávame pokyny „navigácie“ typu – vedľa veľkého lajna odbočte vpravo.
Nuž, aj to je čaro klubovej turistiky.
Po malých peripetiách sa usádzame nad osadou Polianky – za stoly na kraji lesa, občerstvíme sa a pokračujeme na Drahovú. Prechádzame miestom, kde spomienky jednej turistky na detstvo v horárni Kremeňovo zaujali viacerých, aj slzičky sa zaleskli. Z domu zostali len schody a kúsok múru, po starej višni už nie je ani pamiatky.
Aj také sú lokálne túry, keď minulosť ožíva… .
Kráča sa výborne, na Drahovej sme raz dva, výhľady sú znova úžasné a do zoznamu pribudla aj Pipitka. Krásne miesto. Pekne vynovené, s lavičkou a krížom.
Pofotíme sa a zostupujeme smerom na Kokavu – Líniu. Ideme stále červenou značkou, ale na rozsiahlejšom rúbanisku sa zamoceme a chvíľku váhame, kadiaľ ďalej, značenie je dobré, len treba byť pozorný. Keď sa vymoceme, už len klesáme krásnym lesom, listy šuchocú a dostaneme sa na rázscestie hradských ciest – viacerí idú vpravo a dostanú sa na hlavnú cestu ku pamätníku a pár nás ide rovno a zajdeme do Kokavy Háj, tam sa ešte občerstvíme pri bývalom rekreačnom stredisku, ktoré je poriadne schátrané a stupákom sa tiež dostaneme na Kokavu Líniu.
Cestou obdivujeme množstvo chát, starý lyžiarsky vlek a spomíname na zašlé časy. Bol to krásny, nenáročný 14 km výlet a už sa tešíme na ďalšie spoločné km. Tentoraz mierime Valikinou cestou na Muránsku planinu.
Katka Dirbáková, KST Hnúšťa
