VEĽKÁ TÚRA V MALEJ FATRE S NEZABUDNUTEĽNÝMI POCITMI
3. október v našom turistickom kalendári bol vyhradený pre poslednú túru z tých, na ktoré sme museli vycestovať do väčšej vzdialenosti. Ráno o 5.00, po tme, vyrážame z Hnúšte v skoro celkom zaplnenom autobuse.
Konkrétne, je nás 39 a všetci sme plní očakávania z krásneho, aj keď iste náročného turistického dňa (podľa výberu trasy). Pár minút po ôsmej vystupujeme pod masívom Boboty a Veľkým Rozsutcom v Štefanovej, v časti Terchovej a dostávame inštrukcie od vedúceho Ľubča, aj mapky od Evky, našej stálej zásobovateľky mapkami. Malá Fatra nás víta zaliata slnkom, modrou oblohou bez jediného obláčika a láka na pochody na všetky strany.
Aj naša dnešná túra ponúka viaceré trasy.
Pre každého podľa chuti a sily. Delíme sa na väčšie aj menšie skupinky a začíname. Dvadsiati si volia trasu k Jánošíkovým dieram, Boboty, alebo len tak preskúmať bližšie okolie a zvoliť si nejakú kratšiu trasu, ktorá ich v priebehu dopoludnia osloví (návšteva krásnej Terchovej). Je si z čoho vybrať!
Devätnásti sa vyberáme na trasu z tých náročnejších, na Stoh a Poludňový Grúň s celkovým prevýšením cez 1200 m, aj s podobným klesaním. Zo Štefanovej najskôr vystúpime do sedla Medziholie, kde si vychutnávame okrem prvého občerstvenia najmä nádherné vyhliadky, z ktorých najviac dominuje výhľad na Veľký Rozsutec.
A ten nás bude sprevádzať po celý deň. My zo sedla stúpame na Stoh (susedný vrch) a tu sa tešíme z ďalších, ešte krajších panoramatických výhľadov, nezabudnuteľné pocity. Po krátkom oddychu na vrchole Stohu sa naša skupina rozdelí.
Niektorí sa vyberú späť do Sedla Medziholie cez Chrbát Stohu. Pre výstup na Osnicu sa nakoniec rozhodli len dvaja turisti. Väčšia časť z nás pokračuje po hrebeni ďalej, na Poludňový grúň. Prudké klesanie, aby potom mohlo prísť zase stúpanie ani náhodu nenarušilo pohodu a pôžitok, ktorú máme z tejto túry. Okolo jednej popoludní už vyťahujeme z batohov “obedové menu” v neskutočne krásnej a príjemnej atmosfére na Poludňovom Grúni. Turistov ako mravcov.
Obdiv si zaslúži aj dnešný náš najstarší turista, ktorý doputoval až sem, 76 ročný Ondrík Ilčík.
No a prichádza „zaujímavý“ zostup. Najskôr ku Chate na Grúni a potom do Štefanovej. Najprv kľukatým chodníčkom, na ktorom nám znepríjemňovali zostup malé kamienky a blatistá pôda, kde sem tam niekto išiel aj na šmyku, potom priamy zostup nekonečnou strmou lúkou. Na lúke si už každý volí spôsob ako zísť, niekto pokračuje vo vlastných serpentínach, iný si to šinie rovno dole.
Každý podľa stavu svojich kolien a prahu bolesti.
Na chate je rušno, rad na jedlo a pitie je dlhší ako by sme chceli a tak pokračujeme v zostupe do Štefanovej. Zostup je podobne strmý ako ten doteraz, akurát je to teraz po lesnej ceste. Treba to pretrpieť. Iste si mnohí z nás pomysleli, že radšej dvakrát hore ako raz dole (aj keď ako do neba). Nuž, ale aj o tom sú túry. Šťastlivo prichádzame na parkovisko v Štefanovej a podľa poradia príchodu, nielen nášho, ale aj ostatných našich turistov z iných trás, sa usádzame na terase blízkej reštaurácie.
Vychvaľujeme každý svoju trasu a všetci spoločne konštatujeme, že dnešná akcia nemala chybu a bude dlho rezonovať v našich spomienkach. Okolo 16:30 po spoločnom foto pred autobusom a posledný výstup po schodoch doň. Najbližšie tri hodiny sa aj vďaka pokojnej jazde vodiča autobusu ponárame do driemot umocnených príjemnou únavou z dnešnej nezabudnuteľnej túry.
Libuška Sihelská, KST Hnúšťa
