BIELE TŔSTIE, MODRÁ OBLOHA, NO PROSTE ROZPRÁVKA

Kto ráno, 21.februára, zaváhal, môže banovať. 52. ročník Zimného výstupu na Tŕstie si nemohol priať krajší deň. Biely sypký sneh, modrá obloha bez mráčkov ( doobeda určite), výhľady doďaleka, príjemná teplota ( ani zima ani teplo ), plno odhodlaných, priateľských turistov a vynikajúci horúci čaj na chate na Tŕstí, no nieto čo viac dodať.

Ale pekne od začiatku. Ráno vyrážame z Hnúšte objednaným autobusom, pomerne dosť naplneným, smer Tisovec. Cestou pár zastávok a autobus je zrazu už skôr preplnený, ale tých niekoľko kilometrov na Dielik za Tisovcom to nikto nerieši. Na Dieliku, odkiaľ tohto roku zimný výstup začína, ešte prvé a aj posledné spoločné foto, potom sa všetkých, viac ako päťdesiat turistov roztratilo po celej trase.

Stúpame, a dobre, k prvej méte a tou je smerovník Tri chotáre. Krátke vydýchnutie a ide sa ďalej. Stúpanie sa zmierňuje, ale len po sedlo Korimovo. Tam mimochodom jeden z našich spoluturistov osadil zvalený smerovník, síce len provizórne, ale v rámci našich možností to inak ani nešlo.

A predsa len, nie každý sa tu vyzná bez pomoci smerovníka.

Ktovie, koho alebo čoho to bola ” zásluha “. Medveďov určite nie. Zo sedla Korimovo nás čaká ďalšie výdatné stúpanie, našťastie nie nadlho. A konečne po trojhodinovej, síce peknej, ale predsa len trochu vyčerpávajúcej túre prichádzame na chatu na Tŕstí. Tam sa vítame s niekoľkými turistami, ktorí na chatu dorazili v predstihu, ešte deň predtým, a turistický zážitok si spríjemnili aj nočným pobytom na Tŕstí. Jarko s Evkou (z KST Tisovec) nás výdatné občerstvujú výborným čajom, ktorého jeden hrnček nestačí.

Pekne ďakujeme. Posedíme v útulnom teple chaty, najeme sa, porozprávame so známymi aj neznámymi (až z Košíc) a keďže postupne prichádzajú ďalší putujúci, je čas uvoľniť im miesto a nakoniec aj čas odchodu. Väčšina z nás, hnúšťanských turistov, si vybrala dlhšiu trasu návratu, do Hnúšte.

Lúčime sa a vyrážame na niekoľkohodinovú túru smer Polom – Hnúšťa.

Modrú oblohu už síce zaťahujú sivé mraky, ale to nijako neovplyvňuje našu dobrú náladu. Mierne sa brodíme v snehu, ale zväčša je chodník už prešliapaný. Opatrne, s rešpektom, obchádzame salaš na Polome, na obrovské býky za elektrickým ohradníkom radšej ani nepozeráme. Zopár kráv, tiež úctyhodných rozmerov, ktoré si pochutnávali na sene, nás našťastie ani nezaregistrovalo. Aj keď z Tŕstia už len klesáme, predsa je pred nami ešte jeden stupák, ku “Kliešťom”. Tam posledné foto, posledné rozhľady a už prichádzame k smerovníku na Laze, odkiaľ prudšie alebo miernejšie schádzame do Hnúšte. Máme za sebou 21 kilometrov. Naše nohy síce po putovaní snehom a miestami aj ľadom namietajú proti tomuto pre nich nízkemu číslu, ale moderné aplikácie neklamú. Na stanici v Hnúšti sa rozchádzame, unavení, ale spokojní, plní pekných spoločných chvíľ a už teraz sa tešíme na najbližšiu túru.